Dionýz Andráši, gróf a mecén

Dionýz Andráši, uhorský šľachtic.

Narodenie 18. november 1835, Krásnohorské Podhradie, Uhorsko.

Úmrtie: 23. február 1913 (77 rokov), Palermo, Sicília, Talianske kráľovstvo.

1901 – daroval 4 tisíc korún na evanjelický kostol vo Vranove.

Bol synom grófa Juraja IV. Andrášiho (1797 – 1872) a Františky von Königsegg-Aulendorf (1814 – 1871). Mal dve sestry a mladšieho brata. Detstvo prežil v rodnom kaštieli v Krásnohorskom Podhradí, univerzitné vzdelanie získal na viedenskej Orientálnej akadémii. Napriek kvalitnému právnicko-diplomatickému vzdelaniu sa gróf venoval najmä súkromným záujmom (bol aktívnym maliarom) a dobročinnosti. Amatérsky sa zaoberal skúmaním v oblasti genealógie a heraldiky.

V roku 1866 sa v talianskej Pise zosobášil s opernou speváčkou Františkou Hablawetzovou (1838 – 1902), dcérou riaditeľa viedenského konzervatória, ktorý bol sám českého pôvodu. Sobáš bol stavovsky nerovný, takže Dionýz prišiel o značnú časť dedičstva v prospech mladšieho brata Juraja V. Andrášiho (1846 – 1871). Po bratovej predčasnej smrti sa však stal jediným dedičom veľkého majetku, ktorý tvorilo 61 000 jutár ornej pôdy, 29 000 jutár lesov, vinice, viaceré železiarne, železorudné bane a osem kaštieľov v Gemerskej, Abovskej, Šarišskej a Nitrianskej župe. Do vlastníctva mu pripadol aj hrad Krásna Hôrka. Manželia však trvalo sídlili v Döblingu pri Viedni, kde mali honosnú vilu (neskôr ju venovali pre potreby viedenských sirôt). Ich manželstvo sa vyznačovalo pozoruhodnou emocionálnou vrúcnosťou a stálosťou.

Dionýz Andráši sa venoval maľovaniu a zbieraniu umeleckých diel. S manželkou nemali deti a spoločne podporovali mnoho dobročinných aktivít. Manželia finančne podporili desiatky nemocníc, starobincov, sirotincov, základných a stredných škôl v Michalovciach, Košiciach, Rožňave, Rimavskej Sobote, Lučenci, ale napríklad aj v Liptovskom Mikuláši, vo Viedni a v Budapešti). Gróf v roku 1898 založil pre svojich zamestnancov aj penzijný fond, jeden z prvých súkromných penzijných fondov v Uhorsku. Ako významný zberateľ obrazov podporil aj umeleckú akadémiu v Budapešti, ktorej prispel sumou 223 000 korún na štipendiá pre nadaných študentov maliarstva. Svoj veľkostatok v Monoku v roku 1908 venoval Lige na ochranu detí.

Po smrti manželky Františky (zomrela 26. októbra 1902 v bavorskom Mníchove) dal pre jej pozostatky v rokoch 1903 – 1904 vytvoriť secesné pohrebné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, do ktorého bola Františka Andrášiová pochovaná 26. októbra 1904. Manželku prežil o jedenásť rokov, pričom sa často zdržiaval v Taliansku, kde napokon v Palerme dňa 23. februára 1913 zomrel. Pochovaný je vedľa svojej milovanej manželky.

Bol tiež členom uhorského parlamentu, riadiacej rady Uhorskej akadémie vied (Magyar Tudományos Akadémia) a neskôr prezidentom Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti (Magyar Heraldikai és Genealógiai Társaság).