Nemci v katastri obce Merník a Michalok

Príroda

Merník leží v doline potoka Čičavka ústiaceho do Tople. Zvlnený povrch odlesneného chotára s miernymi svahmi spadá do orografického celku Beskydské predhorie. Ploché chrbty vytvárajú súvrstvia centrálnokarpatského flyšu, v južnej časti sa nachádzajú mladotreťohorné uloženiny – zlepence, ryolitné tufy a tufity s ložiskami ortuti, ktorá sa tu v minulosti ťažila. Na svahoch je súvislý pokry svahových a sprašových hlín.

História

Prvá písomná správa o Merníku z roku 1363 sa viaže k rozdeľovacej listine majetkov panstva Čičava, ktoré vlastnila rodina Rozgoniovcov. Na základe zemepisnej polohy, názvu dediny a obsahu správy z roku 1363 však možno predpokladať, že osadu založili slovenskí poddaní už pred 14. storočím. Merník bol v rokoch 1363 – 1523 majetkovou súčasťou panstva Vranov, patriaceho Rozgoniovcom, šľachticom z Rozhanoviec. Po vymretí rodu Rozgoniovcov patrila obec od roku 1524 Bátoriovcom. V roku 1715 žilo v obci 21 poddanských domácností, z toho 16 sedliackych a 5 želiarskych. V porovnaní s okolitými obcami patril Merník spolu s Banským, Sačurovom, Soľou v tomto čase k najväčším a najľudnatejším dedinám stredného Zemplína.

Koncom prvej tretiny 19. storočia zasiahli Zemplín a viaceré východoslovenské stolice mimoriadne tragické udalosti. V roku 1830 zasiahla cárske Rusko epidémia ázijskej cholery, ktorá sa nezadržateľne šírila ďalej do Európy. Napriek opatreniam cholera zasiahla aj obec Merník. 30. augusta došlo k potrestaniu účastníkov povstania. Len vo vranovsko-zámutovskej oblasti bolo na smrť obesením odsúdených 41 povstalcov a celkove v Zemplínskej stolici 65. buričov popravovali na viacerých miestach. Téma východoslovenského roľníckeho povstania sa stala motívom pre literárne spracovanie u viacerých autorov. Merník je najviac opisovaný v novele Jonáša Záborského Hlovík medzi vzbúreným ľudom, v ktorej autor popisuje aj udalosti v Merníku, kde v čase roľníckeho povstania bol na návšteve Ján Hlovík, evanjelický farár. Po tragických udalostiach roľníckeho povstania sa situácia postupne stabilizovala a život miestneho obyvateľstva sa vrátil do normálnych koľají.

Ešte pred vypuknutím revolúcie v európskych štátoch v rokoch 1847 - 1848 zasiahla územie Slovenska neúroda, spôsobená najprv povodňami a potom suchom. Krajinu zasiahol veľký hladomor. V poslednej štvrtine 19. storočia bol Merník súčasťou okresu Vranov. Medzi jeho posledných vlastníkov patril gróf Calergi Coudenhove. V okolí obce vzhľadom na ložiská rumelky, dôležitej pri výrobe ortuti, prebiehala sporadicky ťažba tejto rudy. Väčšina obyvateľstva obce sa venovala poľnohospodárstvu. Tunajší roľníci na konci 19. storočia nedisponovali veľkým množstvom pôdy, čo bolo aj jedným zo stimulov vysťahovalectva, hlavne do Ameriky. Medzi významné momenty prevej tretiny 20. storočia patrili udalosti prvej svetovej vojny. Vojna zasiahla do života obyvateľov Merníka. Tunajší muži v roku 1914 museli rukovať do rakúsko-uhorskej armády. Na miestnom cintoríne sa nachádza pomník s menami tých, čo padli v spomínanej vojne.

V priebehu druhej svetovej vojny zažila obec viacero významných návštev, ku ktorým patril aj krátky pobyt ministra vnútra Slovenského štátu Alexandra Macha začiatkom 40. rokov. Zaujímal sa o život a činnosti obyvateľov miestnej nemeckej osady, ktorú poznačili udalosti vojny. Tŕňom v okou partizánov bola nemecká osada nad Merníkom a Michalkom, ktorá sa stala viackrát cieľom ich

najpriateľskejších návštev. V novembri 1944 prišli do Merníka nemeckí vojaci, ktorí tu začali kopať obranné zákopy a na ich budovanie využívali aj miestnych obyvateľov. V Merníku sa 17. januára chystalo nemecké vojsko na ústup, pričom zaberalo miestnym roľníkom povozy a kone, ale aj potravinové zásoby. Nemecké velenie sídlilo v obci v dome nazývanom „kaštiľ“, ktorý dal už dávno postaviť bohatý gazda Mati.

Po oslobodení obce 18. januára 1945 sa sformoval Miestny národný výbor, ktorého predsedom sa stal Jozef Madura – Krajnik. Medzi prvé úlohy úradu patrilo odstránenie následkov vojny a povojnová obnova roľníckych usadlostí a samotnej obce.

Charakteristika ložiska Merník

Ortuťové ložisko Merník je situované asi 1,3 km na JZ od obce Merník, 6 km na SZ od Vranova, na konci úzkeho údolia „Potkanova debra“, ktoré ústi do údolia Čičavky. Je vyvinuté v zóne centrálneho karpatského flyšu, v sedimentárno vulkanickom komplexe. Na styku ryodacitu s podložným spodnomiocénnym konglomerátom sa vyvinula tenká žilná obsidiánová intrúzia, okolo ktorej je najbohatšia koncentrácia zrudnenia, ktoré bolo predmetom ťažby. Ortuťová mineralizácia reprezentovaná rumelkou a metacinabaritom je hydrotermálna, subvulkanická, žilného a žilníkovo-impregnačného typu (Koděra, et al., 1990). Skutočné priemyselné využitie ložiska trvalo od roku 1923 do r.1939, kedy bolo ložisko uzatvorené. Na výpal ortuťovej rudy slúžila šachtová pec (výkon 7,5t/ 24 h) a od roku 1934 rotačná pec s výkonom 70 t / 24 hod. V retortovej peci osobitne spracovávali bohaté rudy s obsahom Hg nad 10 % a ortuťová čerň získaná pri čistení kondenzačného zariadenia. Ortuťový plyn s ďalšími splodinami bol odsávaný ventilátorom do kondenzačných veží (Magula, 1989). Hlavným zdrojom úniku ortuti do prostredia bol pravdepodobne pecný kúrový plyn, ktorý slúžil sčasti na vonkajší ohrev pece, dosušovanie rudy v sušiarni a sčasti bol vedený priamo do komína. Počas šestnásťročnej ťažby sa vyťažilo 130 t čistej ortuti, s najväčšou ťažbou 8667, 5 t rudy v roku 1935, s priemerným obsahom 0,3 % Hg (Koděra, et al., 1990; Magula, 1989).

Z histórie nemeckého osídlenia

Od 11. storočia sa na západnom Slovensku usádzali nemeckí remeselníci, obchodníci a vinohradníci. Oblasti dnešného Slovenska boli od 13. storočia systematicky osídľované Nemcami vo väčšom počte, najmä z hospodárskych dôvodov. V 14. storočí žili Nemci v 479 dedinách a tvorili približne 20 % celkového počtu obyvateľov.

Nemci v katastri obce Merník a Michalok

Ide o najnovšie nemecké osídlenie. Leží medzi obcami Michalok a Merník desať kilometrov severne od okresného mesta Vranov nad Topľou. Podľa Klaubeho (1984: 116) vznikla na Slovensku len nemecko-česká6 osada Michalok, ktorá bola dcérskou osadou skupiny Machliniec a Felizienthaler a bola založená v roku 1899. Isbert (1931: 75, 103, 119, 197) V roku 1944 sa tu ešte hovorilo nefalšovaným egerländerským jazykom. Osada bola jedna z najmladších. V roku 1899 tu kúpili nemeckí roľníci pôdu od žida Friedmana, krorý sa sťahoval do Budapešti za svojimi troma synmi. Boli vysokými štátnymi úradníkmi. Väčšina z nich pôvodne pochádzala z oblasti Tachova v Čechách, odkiaľ odišli na začiatku 19. storočia do východnej Haliče, do oblasti Ludwikówka a Werschinietz. Museli odísť kvôli preľudneniu. Časť osadníkov kúpilo pozemky neďaleko od Michalka. Nebol to pre nich ľahký začiatok. Les bolo treba vyčistiť a skalnatú kopcovitú pôdu zúrodniť. Stále sa hromadili nové ťažkosti. Ale s tvrdou trpezlivosťou a vytrvalosťou chuťou do práce docielili, že čoskoro mala každá nemecká rodina vlastný majetok. Hlavným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo; ale ich

výťažok nebol taký veľký, aby mohol nakŕmiť celú populáciu. Veľká časť mužov sa prisťahovala na jar a v lete, takže zohnali v okolí stolársku prácu. Boli to väčšinou vyučení tesári, ako tomu bolo aj v prípade ich bývalej domoviny v okolí Tachova. Ak si chcel Slovák postaviť dom alebo hospodársku budovu, išlo sa väčšinou za Nemcami v Michalku, ktorí stavbu realizovali. Môžeme povedať, že v blízkosti i ďalekom okolí Michalka je len niekoľko budov, ktoré nepostavili pracovití nemeckí tesári. V blízkosti ležiacej obce Merník bola otvorená ortuťová baňa, kde Nemci tvorili väčšinu baníkov. Zatiaľ čo muži pracovali v bani, alebo tesárčili, ženy doma prevádzkovali malé hospodárstvo. Keď vypukla vojna, francúzska spoločnosť práce v bani prerušili a brány bane na ortuť sa zavreli. Zvyšok karpatských Nemcov na Slovensku: Grossmichel, Miskolc a Pressburg boli evakuovaní ako prví z približne 130 tisíc karpatských Nemcov. Všetci po vojne zostali väčšinou v Nemecku v Allachu pri Mníchove, v Erbrachu pri Ulme resp. v Liblar pri Kolíne nad Rýnom. Nemeckú osadu Michalok si dnes pripomína len chátrajúca budova školy, kríž neďaleko a niektoré mená na náhrobkoch na cintoríne. Priezviská z Michalka ako Schmutzer, Hilgart, Hrycaj, Menzel, Schmalzl, Hinke, Engelmann, Nedetzky, Reiter, Magerl, Wierl, Säkkel sú na Slovensku zriedkavé, ak vôbec sú. Nemecký život na východnom Slovensku je dnes z veľkej časti minulosťou. Svoj podiel na tom mali v predchádzajúcom storočí prevraty s národným socializmom a stalinizmom i asimilačné tendencie.

Pomenovanie

Historik a etnológ Friedrich Kaindl (1866 − 1930) sa zaoberal dejinami Nemcov v stredovýchodnej Európe a na označenie Nemcov žijúcich na Slovensku a Zakarpatsku (Ukrajina) vytvoril názov „karpatskí Nemci“.

Jazyk

Začiatkom 20. storočia evidovali oficiálne štatistiky na území Slovenska viac ako 200 tis. ľudí s nemčinou ako materinským jazykom (6,91 %) (Majo, Kárpáty, 2010), v roku 19417 ich zaznamenávame ešte viac ako 143 tis., čo predstavovalo asi 4,05% podiel na celkovom obyvateľstve (Kocsis, 2008). Najpočetnejší boli v Bratislave a v jej okolí a na Spiši. Aj v ostatných východoslovenských župách tvorilo8 nemecké obyvateľstvo enklávy s výrazným, lokálne aj dominantným podielom. V slovenskej časti Zemplínskej župy evidujeme v r. 1880 (okolo 9,5 tis. nemecky hovoriacich obyvateľov) už len etnicky zmiešané obce s podielom nemecky hovoriaceho obyvateľstva od 18 do 31 % (Medzilaborce, Hrabovec n. L., Michalovce, Humenné, Nižné Zbojné). Začiatkom 20. storočia prichádzajú Nemci (pôvodom z oblastí Tachova, avšak migrujú sem z Haliče) do obce Michalok (okr. Vranov n. T.), kde tvorili až do II. svetovej vojny približne tretinový podiel (Kárpáty, 2002). Slovenská časť Užskej župy bola, obdobne ako ostatné župy, kolonizovaná na nemeckom práve, pričom v r. 1880 – 1890 zaznamenal tento región nárast podielu nemecky hovoriaceho obyvateľstva z 2,6 % na 7,5 %. Najvyššie podiely v rozsahu 20 – 33 % dosahovali obce Tibava, Beňatina, Koňuš, Poruba pod Vihorlatom, Priekopa, Vyšná Rybnica a Sobrance. Do I. svetovej vojny, aj po nej, vieme pomerne presne sledovať vývoj národnostných pomerov aj na úrovni všetkých jestvujúcich sídelných typov – vidieckych obcí, mestečiek a miest. Po metodologickej stránke si tento výskum vyžaduje doriešiť problém dynamických zmien v rámci katastrálnych území, problematiku spájania a delenia obcí, urbanizáciu a vznik vojenských priestorov. Tieto sídelné procesy sa totiž v 20. storočí výrazne dotkli viacerých zmiešaných či väčšinových nemeckých obcí na východnom Slovensku.

Dialekty nemeckých prisťahovalcov sa kvôli dlhodobému osídľovaniu z rôznych oblastí Nemecka veľmi líšili. Po ich príchode sa kontakt s nemeckými krajinami prerušil, takže sa zachovali pôvodné jazykové formy. Geografická vzdialenosť osídlených oblastí tiež neumožnila vytvorenie jednotného karpatského nemeckého nárečia. V roku 1944 sa ešte hovorilo nefalšovaným egerländerským jazykom.

Vzdelávanie

Po roku 1918 sa okrem iného zmenila aj situácia v otázke vzdelávania. Do vzniku Československa navštevovali deti nemeckých usadlíkov ľudovú školu vo Vranove s vyučovacím jazykom maďarským. Po vzniku Československej republiky, navštevovali mernícku ľudovú školu.10 Vo Vranove deti nenastúpili v septembri do školy, lebo učitelia odmietli zložiť sľub vernosti a vyučovať v slovenskom jazyku.11 V merníckej ľudovej škole bola vyučovacím jazykom slovenčina. Vzdelávanie sa míňalo účinku, pretože deti mali problémy so slovenským jazykom a komunikáciou v tomto jazyku. Často opakovali ročník.12 Nedostatkom bola aj vzdialenosť do školy, tak deti často ostávali doma najmä v zimnom období. Pravdepodobne v roku 1927 začali Nemci realizovať projekt vlastnej školy s vyučovacím jazykom nemeckým. Prvé kroky podnikol Rudolf Keilert, sudetonemecký učiteľ, ktorý slúžil ako vojak v barakovom tábore v Čemernom.13 Podľa spomienok spojil sa pritom s Adolfom Nedeckým14 od ktorého sa dozvedel o nemeckej usadlosti v Merníku a Michalku. Potrebné formality a úradné povolenia vybavoval Franz Karmasin, sekretár Nemeckého kultúrneho spolku, sídliaceho v Kežmarku. Pozemok na stavbu školy poskytol Peter Hrycaj.15 (Číslo domu 70)i Väčšinu prác na stavbe budov i zariadení svojpomocne vykonali usadlíci pod vedením Johana Säkela.

Budova nemeckej školy

Škola bola k dispozícii už v školskom roku 1928/29 pre prvý aj druhý stupeň. Fungovala nepretržite až do odchodu Nemcov v roku 1944. V podstate išlo o malotriedku, kde každý stupeň mal na starosti iný učiteľ. Na škole pôsobili: Neuman, Reinhard (1928 − 1931), Keielwert, Rosa (1928 – 1932), Bauer, Jozef (1931 − 1935), Weigl ? (1932 – 1935), Bräuer, Margarethe (1932 – 1934), Proksch, Bethold (1934 – 1935), Jansen, Herta (1934 – 1935), Tinkl, Mária (1935 – 1936), Widder, Eugen (1936 – 1939), Wolf, Gerda (1936 – 1939). Všetci učitelia pochádzali zo Sudet. Počas druhej svetovej vojny na škole vyučovali: Müler, Anton (1939 – 1940), Schmied, Michael (1939 – 1944) a Udwarka, Mária (1939 – 1944). Škola slúžila aj ako kultúrny stánok s priestormi na tancovačky, stretávania s mládeže, mala školskú knižnicu. Z pedagogickej dokumentácie, korešpondencie a zápisníc školy sa nezachovalo nič. Žiaci však nadobudli plnohodnotné základné vzdelanie a mohli pokračovať na stredných školách.16

Práce v bani Mária

Počas práce Mária bane po roku 1919 sa vyrábalo ročne od 244,4 kg ortute (r.1921) po 26.002 kg (r. 1935).V bani pracovalo najviac 136 robotníkov (r. 1936), štyria dozorcovia a traja úradníci. Podľa spomienok, "chlop robil za dva koruny na dzeň, za to bulo pejc ľitre paľenki. Ľem toto bula chiba, že roboti veľo ňebulo".

Pokusy o zistenie nových nálezísk rumelky v osemdesiatych rokoch 20. storočia neboli úspešné.19

Odsun Nemcov

Pred blížiacim sa východným frontom, došlo k ich úplnej evakuácii v roku 1944 do Rakúska a Nemecka. Odišli v 32 vagónoch. Koncom januára 1945 už východnú časť našej krajiny obsadila Červená armáda, začali tam vznikať nové orgány verejnej správy – národné výbory. Ostatné územie naďalej okupovali ozbrojené zložky hitlerovského Nemecka. Front, ktorý rozčesol Slovensko, napredoval v hornatom teréne síce pomaly, Nemci kládli tvrdý odpor, ale málokto už pochyboval o blížiacom sa konci vojny. Čo komu prinesie? Tak znela otázka. A odpoveď: Zachráň sa, kto môžeš! Aj tak mnohí zostali, napríklad v Medzeve, a nevyplatilo sa im to. Dvesto tamojších Mantákov odvliekli začiatkom februára jednotky NKVD na nútené práce do Sovietskeho zväzu. Rodinu budúceho slovenského prezidenta Rudolfa Schustera zachránilo len to, že jeho starší brat bol medzi partizánmi. V tom čase sa už končila aj evakuácia Nemcov žijúcich na hornej Nitre a začala sa v Bratislave a jej okolí. Esesáci zodpovední za túto akciu všetkým odchádzajúcim tvrdili, že je to len dočasné opatrenie a že sa čoskoro vrátia. Slovenská vláda sa vraj postará o to, aby ich príbytky neobsadili cudzí ľudia.

Každému však muselo byť jasné, že v prípade zjavného víťazstva vojsk protihitlerovskej koalície pre nemeckú menšinu už nebude v obnovenom Československu miesto. Poslucháčov vysielania londýnskeho rozhlasu v tom utvrdzovali aj pravidelné príhovory exilových politikov Jana Masaryka a Vladimíra Clementisa: "Strašné skúsenosti, ktorých sme sa dožili s nemeckou menšinou, nás nútia ďalej s ňou už nepočítať v spoločnom štáte Čechov a Slovákov.“