1708 - Slziaci obraz

Podľa urbárneho súpisu z 30. decembra 1711 mal „Varannói castellum“ troch majiteľov. Časť vlastnil Ladislav Bercsenyi. V súpise sa uvádzajú časti, ktoré sú vo vlastníctve tejto rodiny: bridlicová strecha, tri manželské spálne, dve pivnice (dvojitá pivnica), kuchyňa, opustená kamenná budova, stajne a stodoly v troskách, ovocný sad a zeleninová záhrada. Vlastnil aj časť poddaných.

Práve v rodine Bercsenyich dňa 27. 8. 1708 zaslzil Milostivý obraz Panny Márie. Podľa súpisu Bercsenyi býval v tom čase v kaštieli.

V prílohe o dedičskom konaní z 12. októbra 1787 medzi ministerstvom financií a Zuzanou Bercsenyi, manželkou Petra Zichiho je definovaný jej podiel na majetku a pozemkoch.

V súvislosti so slzením obrazu ostalo nevyriešených niekoľko otázok, ktoré sa stali pre nás výzvou, aby sme pátrali po odpovedi:

− Prečo bol obraz, ktorý patril Františkovi Goleckému, v rodine Berčényich?

− Kto bola táto rodina a v ktorom dome sa stala táto mimoriadna udalosť ?

− Kto bol František Golecký a za akých okolností bol tiež prítomný pri utieraní sĺz Augustínom Hnatovičom?

− Prečo došlo k slzeniu práve v 27. augusta 1708?

Pokúsme sa teda zodpovedať aspoň na niektoré.

Zsuzana Bercsényi

Niektoré zdroje uvádzajú, že sa narodila 17. 3. 1691 v Tovarnikoch, okr. Topoľčany z prvého manželstva Mikuláša Bercsenyiho s Kristínou Drugetovou. Jej matka Kristína Drugetová zomrela pri jej pôrode.

Otec Mikuláš Berčéni sa narodil 6. 12. 1665 na hrade Tematín ako posledný vlastník panstva. Slúžil v cisárskom vojsku a zúčastňoval sa protitureckých bojov. Od roku 1685 bol kapitánom v Šali, od roku 1686 kapitánom Segedína a bol povýšený na plukovníka. V rokoch 1696 − 1697 bol hlavným vojenským komisárom trinástich hornouhorských stolíc.

Bol jedným z iniciátorov sprisahania proti Habsburgovcom. Po odhalení sprisahania a Rákociho uväznení ušiel v roku 1701 do Poľska. Po Rákociho úteku z väzenia sa s vojskom, ktoré naverboval v Poľsku, pripojil k povstaniu Františka II. Rákociho. Od začiatku povstania používal titul hlavného generála − generalissima. V rokoch 1705 až 1707 viedol delegácie, ktoré rokovali s ruským cárom Petrom I. V roku 1708 sa zúčastnil bitky pri Trenčíne. Po úteku z bojiska bol zranený. V roku 1716 odcestoval z Poľska do Turecka, kde bojoval na čele kuruckého vojska v okolí mesta Oršova. V roku 1720 sa pripojil k emigrantom v meste Tekirdağ, kde 6. novembra 1725 zomrel.

Bol trikrát ženatý. Prvá manželka bola Kristína Drugetová. Sobáš mali v roku 1688. O rok sa narodil Ladislav Bercsenyi o tri roky Zuzana. Pri jej narodení dňa 17. 3. 1691 Kristína Drugetová zomrela v Továrnikoch v Nitrianskej stolici. Druhá manželka bola Kristína Čákiová a a po jej smrti v roku 1723 sa oženil so Zuzanou Kösegi.

Manžel Zuzany Bercsényi Péter Zichy bol synom Štefana (? − 1700) a Márie-Kláry Zichy, rod. Melith. Podľa súpisu šľachticov, ktorí opustili Trnavu počas povstania Františka II. Rákoczyho v roku 1707, bol v Trnave vlastníkom domu, ale v tom čase žil v Rábe.

Podľa niektorých zdrojov manželstvo uzavreli v roku 1708. Je to pravdepodobné, lebo ich syn Miklós Zichy, II. (1709 − 1758) sa narodil v roku 1709. Jej otec sa práve zúčastňoval bitky pri Trenčíne, kde bol zranený. V bitke pri Trenčíne sa 3. 8. 1708 stala aj iná udalosť. Vtedy len 19- ročný Ladislav, syn Mikuláša Berčéniho, ktorý sa tiež pridal k povstalcom, zachránil Rákocimu život. Knieža spadol zo svojho zastreleného koňa tak nešťastne, že sa dostal pod konské telo a zamdlel. Ladislav ho vyslobodil a odviedol do bezpečia. Za tento čin mu bola zverená plukovná zástava a bol povýšený na majora osobnej gardy. Pravda, po potlačení povstania musel ujsť do cudziny, ale aj tam mu Rákoci zabezpečil kariéru na dvore Ľudovíta XIV., ktorý povstanie od začiatku podporoval. Postupne sa tak vypracoval na francúzskeho maršala.

V tom istom mesiaci a roku slzil obraz Panny Márie.

Historické súvislosti, ktoré predchádzali udalostiam v auguste 1708 a na ktorých mal svoj tragický podiel aj Mikuláš Bercsényi.

Rok pred udalosťami, ktoré sa odohrali v auguste 1708 sa v čase od 31. mája do 22. júna 1707 konal v Onode snem zástupcov stolíc a slobodných kráľovských miest zo všetkých území, ktoré ovládal František II. Rákoci.

Na tomto sneme boli Habsburgovci zbavení uhorského trónu. Povstalci sa snažili získať vojenskú a finančnú podporu Francúzska (syn Mikuláša Bercsenyiho, Ladislav Bercsényi bol neskôr francúzsky maršal). Okrem toho šľachticom, ktorí sa do dvoch mesiacov nepripojili k povstaniu Františka Rákociho, mal byť skonfiškovaný majetok. Na sneme si odhlasovali 2 milióny zlatých dane na ďalšie vedenie povstania. Rákoci a Berčéni vtedy stratili posledné sympatie u väčšiny obyvateľstva a domácej šľachty. Predstavitelia Turčianskej stolice už v januári 1707 listom vyzvali susedné stolice, aby spolu požadovali ukončenie Rákociho povstania a stali sa tak opozíciou proti Rákocimu. Vyslanci Turčianskej stolice na sneme, slovenskí šľachtici – podžupan Krištof Okoličáni a jeho námestník Melichar Rakovský boli za svoje vystúpenie napadnutí stúpencami Rákociho. Podľa kroniky Jána Žambokrétyho sa knieža Rákoci po prečítaní „listu stolicy Turcsanske“ vyjadril, že: radšej „woli se zwermi w pustych horach bydleti a nebo, aby ho tam rozsekali“. Jeho reč na zhromaždené stavy zapôsobila tak, že Mikuláš Berčényi vytiahol svoj meč a Rakovského verejne opľul. Pritom Berčényi poznal Melichara Rakovského osobne, lebo sa spolu s ním už od vypuknutia povstania zúčastňoval na mnohých rokovaniach. Dokonca ho v roku 1705 osobne navštívi v kúpeľoch v Turčianskych Tepliciach, kde sa liečili zo zranení povstaleckí vojaci. Vzápätí po tomto jeho čine nasledoval ozbrojený útok ďalších okolitých účastníkov snemu a Rakovského rozsekali. Po mučení na druhý deň sťali aj Krištofa Okoličániho a ostatných 58 poslancov za Turčiansku stolicu Turčanov uväznili. Turčianska stolica bola zrušená, jej zástavy roztrhané, pečate zlomené a územie pripojené k susedným stoliciam. Až po týchto udalostiach ostatní poslanci bez protestov odhlasovali zosadenie Habsburgovcov z uhorského trónu.

Pozrime sa teda na osobné svedectvo Augustína Hnatoviča, ktorý osobne utieral slzy z obrazu Najsvätejšej matky dňa 27. augusta 1708, kto bol pri tom prítomný a v akom boli rodinnom vzťahu: „...Pani Berčeniová (Zuzana) hneď prizdobila svätý obraz zlatým náhrdelníkom. Pani Klára Čákiová, rodená Žičiová (švagriná Zuzany Berčeniovej), manželka Štefana Čákiho, ten istý obraz vyzdobila zlatou retiazkou a pani Barkocivá (mohlo ísť o manželku Františka Barkóciho Julianu, rod. Ziči a matku ostrihomského arcibiskupa Františka Barkociho) striebornou. Pani Halleriana, rodená Barkociová (Júlia Hallerová, manžel Ján, otec Žigmund Barkóczy) pridala k tomu strieborný a pozlátený kvietok.“4

To, že rodina Berčeni (Zuzana Berčeniová) bývala v kaštieli (Varanno castellum) sme zistili z urbárneho súpisu a napovedá tomu aj freska pod chórom kostola. Znázorňuje vnútro domu s klasicistickým oknom a vysokými múrmi.

Vzhľadom na vysoké spoločenské postavenie rodiny sa domnievame, že išlo o akúsi spoločenskú prestíž, aby sa táto udalosť spájala s menom rodiny a nie menom vlastníka obrazu. Nevieme zatiaľ, kto bol František Golecký, ale keďže bol prítomný v čase, keď Augustín Hnatovič utieral slzy z Milostivého obrazu Najsvätejšej matky, mohol byť privolaný, alebo sám tento obraz do kaštieľa priniesol, keď videl, čo sa s obrazom deje. To je ale tvrdenie len na základe predpokladu. Faktom je to, že v rodine Berčényich i v samotnom Uhorsku sa v tom čase odohrávali vyššie spomínané mimoriadne udalosti: sobáš Zuzany Berčéniovej s Petrom Zičim a krvavá bitka pri Trenčíne, v ktorej bol pri úteku z bojiska ranený Mikuláš Berčényi, otec Zuzany Berčényiovej, ale aj slzenie obrazu Panny Márie v Dóme sv. Mikuláša v Trnave dňa 5. júla a následne 10. júla 1708, čo hlboko pohlo aj inovercami. Bola to však aj túžba po skutočnej náboženskej slobode, sprevádzanej po krajine nepokojmi a šíriacim sa morom.

Myslím si, že nám neprináleží nájsť všetky odpovede na otázky okolo zázrakov, ak majú ostať Božími zázrakmi a znameniami. Prijmime teda s úctou a pokorou udalosti spred troch storočí a rozjímajme o tom, čo nám chcú povedať.

Skutočný dialóg medzi svetom viditeľným a neviditeľným je v dnešnej dobe totiž veľmi vzácny.