50. Prvá školská budova a kostol

Vo Vranove určite už v 14. storočí existovala farská škola. Neskôr pod vplyvom reformácie zemepáni Báthoryovci tu v roku 1570 zriadili humanistické gymnázium. Školu viedli evanjelickí rektori, ktorých sem pozvali zemepáni.

Gymnázium v období rekatolizácie zemepánov v roku 1636 zaniklo. O desať rokov po jeho zániku tu opäť pôsobila farská škola, ktorá sa v roku 1647 dostala do správy kalvínskeho kazateľa vo vranovskom maďarskom kostole. Gymnázium bolo síce obnovené, no zaniklo po potlačení povstania I. Tököliho v druhej polovici 80. rokov 17. storočia.

V akých priestoroch tieto školy pôsobili nevieme, máme však záznamy o prvej školskej budove na území mesta.

Za úsilia o. Filipa Szlabigha, priora vranovského kláštora Rádu sv. Pavla, prvého pustovníka a zároveň farára tunajšej farnosti vyrástla vo Vranove prvá školská budova.1

1. mája 1780 bol požehnaný základný kameň prvej školskej budovy vo Vranove nad Topľou. Bol na ňom latinský nápis: „Deti si prosili chlieb, a nebolo, kto by im ho lámal.“ Vieme, že jej výstavba bola situovaná neďaleko kláštora pavlínov na pozemku Jána Barkóciho.

Školu po jej vybudovaní prevzal učiteľ Ján Rezníček a riaditeľ Kajetán Ďuriš v roku 1781. Koncom septembra 1782 Kajetán Ďuriš po šiestich rokoch z Vranova odchádza a v decembri 1782 50-ročný Ján Rezníček zomiera.

V roku 1786 bol zrušený rád pavlínov a o dva roky na to, v roku 1788, školu zachvátil požiar. Chátrala bez strechy až do úplného zániku. Rok však nemusí byť presný.

Podľa iných dokumentov (Zemplén megye Levéltára, II. József-féle közig, iratok, Fasc. Syst. 4. No. 24.) Francis Kazinczy , dozorca zemplínskych škôl, v Správe o stave v roku 1787 píše, že školu vo Vranove zachvátil veľký požiar a žiaci sa dočasne učia (majú výcvik) vo vhodných izbách roľníckeho domu len preto, aby nevymeškali školskú dochádzku. Spolu s vranovskou školou hodnotí ako nevyhovujúcu aj školu v Pozdišovciach a na tieto školy žiada prostriedky. Požiar musel byť teda v roku 1787, alebo rok predtým.

Podľa záznamov by z iniciatívy stropkovského dekana Petra Morvaya mala od roku 1815 vyrásť vo Vranove nová trojročná farská škola. O tom, že existovala svedčia cirkevné záznamy o pôsobení vranovského učiteľa Jozefa Šárošského.

Predpokladali sme, že odpoveď na otázku, kde presne vo Vranove stála školská budova, by nám dala katastrálna mapa z roku 1867. Žiaľ, po jej získaní a dôkladnom preštudovaní spolu so súpisom domov a obyvateľov z roku 1869 sme ju už vo Vranove nenašli. V roku 1629 bol v meste chudobinec/špitál. V roku 1663 vypukol vo Vranove mor. Špitál v roku 1689 Terézia Keglevičová, vdova po Drugetovi, zverila spolu s desiatkom zo Slovenskej Kajne pod správu a dozor pátra vranovských pavlínov.

Podľa Imricha Szeghyho, dobová rytina holandského grafika Nypoorta z roku 1686 zobrazuje, kde stáli verejné budovy v hradbami obohnanom Vranove. Podľa tejto rytiny by jedna z nich mala stáť v priestore dnešnej kostolnej záhrady, alebo až v priestore dnešnej pošty asi na úrovni zadnej časti lode kostola. O akú verejnú budovu išlo, nevieme. Mohla to byť škola, alebo dom richtára. Maďarský kostol v tom čase ešte nemal vežu. V priestore za kláštorom pavlínov však bola severná strážna bašta, na rytine znázornená ako značne poškodená, bez strechy.

Na mape z roku 1780 je zreteľne viditeľný tkz. slovenský kostol v južnej časti mesta. Prvá zmienka o kostole vo Vranove je z roku 1314 − Kostol Jána Krstiteľa , avšak Ferdinand Uličný tvrdí, že kostol mohol existovať už pred 14. storočím a v stredoveku bol zasvätený sv. Štefanovi kráľovi.

V roku 1490 sa uskutočnila z podnetu Šimona z Rozhanoviec jeho neskorogotická prestavba. V roku 1559 kostol začali využívať kalvíni.

Vieme, že 8. mája 1575 sa tu vydávala neskoršia čachtická pani, prezývaná krvavá grófa, Alžbeta Bátoriová. Vydávala sa za Františka Nádašdyho. Mali spolu 5 detí Anna, Andrej, Uršula, Katarína a Pavol z ktorých Uršula a Andrej zomreli ako deti.

V roku 1580 sa začalo s výstavbou (prestavbou) nového chrámu pre potreby kalvínov a po jeho dokončení zostal stredoveký kostol evanjelikom slovenského pôvodu.

Iné pramene uvádzajú, že Efrozína Drugetová odovzdala maďarský kostol evanjelikom a katolíci užívali tkz. slovenský farský kostol sv. Štefana v južnej časti mesta.

Podľa správy z vizitácie seniora Evanjelickej reformovanej cirkvi Istvána Csulyáka Miskolciho, bol už v roku 1629 v takom zanedbanom stave, že slúžil ako sklad. Doslova sa v správe píše:

- Vo vranovskom slovenskom kostole dokonca vysypávali z truhiel mŕtvoly a truhly tam uskladňovali.

Na inom mieste jednoznačne uvádza údaj o slovenskom a maďarskom kostole vo Vranove nad Topľou, kedy sa už javia rozpory a rozdiely medzi slovenskými luteránmi a maďarskými kalvínmi. Spomína tiež obavy farníkov vo Vranove pred katolíkmi, keby siahli na istý starobylý kríž a kalichy.

Viktor Ladomerský vo svojom latinskom rukopise z roku 1875 Krátka história Červeného kláštora s dodatkom o kláštore vo Vranove uvádza v mestečku Vranov dva kostoly, z toho jeden slovenský. Autor uvádza, že v roku 1672 je slovenský kostol spustošený.

Juraj Macák vo svojej publikácii Východné Slovensko v dobe veľkomoravskej uvádza, že v 13. storočí už vo vyšnom Vranove nad Topľou bol akýsi menší kostolík, vraj minoritov. Ale v nižnom Vranove bol farský kostol sv. Jána Krstiteľa, asi z roku 1317, pravdepodobne na starých základoch.5 Farský kostol a fara sa však jednoznačne spomína v stredoveku, ako to vyplýva zo súpisu pápežského desiatku z roku 1332/37.

V roku 1718 kostol vyhorel a postupne zanikol. Chýba však už na Nypoortovej rytine z roku 1686.

Na vojenskej mape z roku 1913 je usporiadanie ulíc také, ako ho poznáme dnes. Na mieste bývalého tkz. slovenského kostola je zakreslený len kríž (nie je na výreze z mapy), ktorý bol neskôr premiestnený na verejný cintorín. Samozrejme, pod povrchom v parku a pod cestou približne v hĺbke dvoch metrov zostali jeho základy spolu s kostrovými pozostatkami bývalého cintorína.

Toto všetko i výsledky archeologického prieskumu dostatočne dokazujú existenciu kostola a cintorína v priestore dnešného parku. Jednoznačne je potrebné označiť toto miesto ako historickú pamiatkovú lokalitu a vrátiť mu vážnosť bývalého sakrálneho priestoru i miesta posledného odpočinku našich predkov.