Alexander Máčaj, pavlín a kazateľ

Alexander Máčaj (1664-1722), pavlín, člen Rádu svätého Pavla, prvého pustovníka, kazateľ, náboženský spisovateľ, Slovák, narodil sa v roku 1664 v Kosihovciach, okres Veľký Krtíš, vo farnosti Čebovce v Bratislavsko - trnavskej arcidiecéze.

Ako 18-ročný mladík (1682) vstúpil do noviciátu rádu pavlínov. Rehoľné sľuby zložil v roku 1683 a najbližší rok pokračoval v postnoviciátnej formácii, predpísanej pravidlami rádu. Po jej ukončení roku 1684 nastúpil na šesťročné filozoficko-teologické štúdium v chorvátskej Lepoglave, kde ho aj ukončil roku 1690. Hoci pavlíni od roku 1673 mali vlastný Filozoficko - teologický inštitút so sídlom v Trnave, Alexander Máčaj bol nútený študovať v zahraničí vzhľadom na to, že roku 1683 do Trnavy vstúpili povstalci J. Tokoliho a štúdium odvtedy až do roku 1695 bolo premiestnené do Lepoglavy. Kňazskú vysviacku prijal roku 1690.

Zo zachovaných matričných kníh krstov pavlínskej farnosti vo Vranove nad Topľou pod dátumom 3. 2. 1691 prvýkrát je Alexander Máčaj uvedený ako sprostredkovateľ krstu. V takej istej úlohe vo Vranove nad Topľou, ale poslednýkrát, Alexander Máčaj vystúpil dňa 7.7.1693. Teda vranovská farnosť pavlínov bola prvou zastávkou jeho kňazskej a kazateľskej práce, ktorá po nepretržitých 27 rokoch vyvrcholila roku 1717 v jeho vlastnom rozhodnutí vydať svoje kázne knižne (kázne vo vtedajšej slovenčine- teda presne 70 rokov pred Bernolákovčinou (1787) a 126 rokov pred uzákonením spisovnej slovenčiny Štúrom (1843).

Vydal knižku Škola duchovní (1693). Bol nedeľným kazateľom a zostavil zbierku kázní Panes primitiarum Aneb Chleby Prvotjn lačnegjcym Slova Božího Dušem predložené; to gest: Kázne Na Nedele Celeho Roku Wýbornýmy concepti z rozličných Knjh wytaženýmy, k snadnému pochopenj náležitě wyprawené; Také Wýpowědmi Pjsma Swatého, a Wýklady gak Swatých otcůw tak y Učitelůw Cýrkey Swatég hogněgssy wyswětlené, a k snadněgssy wýmlůwnosti, na pomoc Nowotných Kazatelůw, Také y k Duchownjmu Užitku a Poťessenj Lidu sprostěgssjho, Obssyrnegssym Rozmluvánjm w Slowenském Gazyku ponayprw na Swětlo wydané (Trnava 1718), ktorú napísal po slovensky. Sám sa vyjadril, že ju napísal „vo vlastnej slovenskej reči“. Po česky napísané knihy kázní totiž neboli medzi Slovákmi rozšírené. V tomto úvode verejne predstavil aj svoje slovenské národné povedomie. Knižka obsahovala kázne na každú nedeľu v roku a mala byť pomôckou pre začínajúcich kazateľov. Jeho kázne boli typickým prejavom barokového myslenia, ich štýl bol jednoduchý. Do textov vložil veľa citátov zo Svätého písma i z diel cirkevných a antických spisovateľov, pričom ich uvádzal po latinsky so súbežným prekladom. Na viacerých miestach v nich prejavil sociálne cítenie s utláčanými a s poníženými. „Tých veľmi mnohých, ktorí sa budú čudovať tomu, že toto dielo vydávam vo svojej domácej slovenskej reči, teda neobvyklou ortografiou, ľahko o svojej veci presvedčím. Na jednej strane podnecuje ma k takémuto vydaniu to, že často som počul rozhovory mnohých zväčša mladších kazateľov, ktorí sa žalovali, že iné národy, najmä Maďari, Nemci, Chorváti, Česi, Poliaci, Moravania a iní majú rozličné kazateľské knihy na pomoc pre mladých kazateľov, jediný slovenský národ (ktorý inak podľa svojho mena za slávny sa pokladá) nemá vo svojej vlastnej reči vydanú ani jednu knihu, ktorú by mohli používať ako pomôcku jeho mladí kňazi, hoci, ako hovorí Sokratés, k službám svojej vlasti býva každý pohotový. A hoci medzi inými rečami, s ktorými slovenský národ má zväzky, slúži mu najmä vypestovaná reč česká a moravská, pretože však kazateľské knihy v tomto jazyku v našej vlasti ťažko vidieť a takmer nemožno si ich obstarať, oprávnene som bol pohnutý vydať toto dielo vo vlastnej slovenskej reči.“ Počas protihabsburských stavovských povstaní žoldnierske vojská povstalcov často plienili mestá a kostoly. V Marianke r. 1697 rozhádzali hrobky, v ktorých hľadali poklady, a odvliekli odtiaľto zvony. Tamojšiu vzácnu sochu Panny Márie Máčaj pred plienením zachránil, odniesol ju do bezpečného úkrytu na Pajštúnskom hrade.

Po odchode z Vranova nad Topľou prvá zmienka o Alexandrovi Máčajovi pôsobiacom už v Marianke viaže sa na rok 1697, kde vtedy plnil aj povinnosti zástupcu priora kláštora.