Ján Ivan Mastiliak, kňaz

* 5. 11. 1911, Nižný Hrabovec – † 18. 9. 1989 Prešov. Bol gréckokatolícky kňaz, redemptorista, jeden z odsúdených v politickom procese s predstaviteľmi reholí v 50. rokoch 20. storočia.

Mastiliaka a jeho dvoch súrodencov v detstve vychovávala matka, otec zahynul v bani v USA.

Jedna rehoľná sestra ho charakterizovala slovami: „Žil každodenný, všedný život nevšedne…“ Keď počúvame a čítame početné svedectvá ľudí, ktorí ho navštevovali, prípadne ktorí ho poznali veľmi dobre alebo ho stretli iba raz v živote, je až zarážajúce, že málokto si spomenie na niečo negatívne.

V beatifikačnom procese

V júni 1922 sa na sv. misiách v Nižnom Hrušove zoznámil s redemptoristami, ktorí ho prijali do juvenátu v Hlučíne na Morave. Tam sa potvrdilo, že je výborným a zbožným študentom a dokáže svoje nadanie zúročiť. Darilo sa mu v štúdiu cudzích jazykov, hlavne gréčtiny, francúzštiny a nemčiny. V lete 1928 vstúpil do noviciátu v Stropkove a rehoľné sľuby zložil 2. augusta 1929. V štúdiu filozofie a teológie pokračoval v seminári redemptoristov v Obořišti pri Dobříši. Aj tu vynikal nezvyčajným intelektom a zbožnosťou. Prispieval do seminárneho časopisu, skladal vlastné básne, písal a prekladal články na unionistické témy. Za kňaza bol vysvätený 12. augusta 1934 v Užhorode. Redemptoristi v ňom získali prvého gréckokatolíckeho kňaza pôvodom z východného Slovenska. V júni 1935 bol po skončení teológie preložený do kláštora v Michalovciach. Tu pôsobil krátko, lebo musel nastúpiť na vojenskú základnú službu, z ktorej bol pre zdravotné ťažkosti už po štyroch mesiacoch prepustený.

Od roku 1937 žil v Ríme, kde študoval na Východnom inštitúte a Gregoriánskej univerzite. Doktorát na Východnom inštitúte obhájil 19. júna 1941. Začiatkom roka 1944 sa mu zhoršil zdravotný stav. Prerušil štúdium s tým, že doktorát na Gregoriánskej Univerzite dokončí neskôr, na čo však už nikdy nemal príležitosť.

V apríli 1944 sa vrátil na Slovensko a pôsobil v Podolínci. Keď koncom januára 1945 do mesta vstúpila Červená armáda, ruský major veliaci vojskám žiadal rektora kláštora, aby mu robil tlmočníka. Ten však odporučil o. Mastiliaka, ktorý sa už zbieral na odchod do kláštora v Michalovciach. Táto láskavosť stála o. Ivana nielen čas, ale neskôr bol pred komunistickým súdom obvinený z toho, že sa ako špión vkradol do Červenej armády. Do Michaloviec prišiel 23. februára 1945. Ako nový predstavený kládol dôraz na horlivé dodržiavanie rehoľných a cirkevných predpisov, formáciu juvenistov, založenie nového kláštora na Podkarpatskej Rusi a samostatnej gréckokatolíckej viceprovincie na Slovensku. Dlho predstaveným nebol, pretože v lete 1945 bol určený za profesora do seminára redemptoristov v Obořišti v Čechách.

Medzi študentami v roku 1949

Keď tam 10. septembra 1945 prišiel, predstavení mu zverili vyučovanie dogmatiky, asketiky a orientálnych predmetov, neskôr učil aj filozofiu. Ešte za svojho pobytu v Ríme sa zúčastňoval na unionistických stretnutiach, kde nielen sám naberal nové skúsenosti, ale aj vlastnými prednáškami obohacoval iných účastníkov. V týchto aktivitách pokračoval aj ako profesor v Obořišti, a ako uznávaný odborník na orientálne predmety bol 11. decembra 1948 menovaný Knížecí Arcibiskupskou konzistoří v Prahe za člena komisie pre biritualizmus. Ako mladý lektor v seminári patril skôr do konzervatívneho prúdu vyučujúcich. To neznamená, že by nebol ochotný urobiť žiadnu zmenu. Jeho konzervativizmus sa prejavoval v tom, že každú zmenu si musel dôkladne, až do všetkých dôsledkov premyslieť, čo v praxi nebolo vždy možné. Svojim študentom sa snažil nielen odovzdať informácie, ale ich aj láskavým otcovským prístupom vychovávať. Jan Zemánek, jeho študent a neskorší provinciál Pražskej provincie, ho charakterizoval takto: „Jeho znalosti byly tak obsáhlé, že při přednáškách, zvláště ve filosofii, rozebíral dlouho úvodní látku a nemohl se dostat k tomu, co bylo pro studenty povinné. Protože jsme měli skripta, mohli jsme se připravit na zkoušky nezávisle na jeho přednáškách. V hodinách filosofie byl ochoten vysvětlit jakýkoliv problém a to třebas i důkladně. Studenti tak mohli jeho neobyčejné dobroty i zneužívat, že se mluvilo i mimo stanovenou látku. Jeho přednášky z orientálií byly naopak velmi zajímavé, protože to byla jeho láska. Vím, že překládal z ruských křesťanských autorů, zvláště Soloviova.“

Začiatkom roka 1950 komunisti naplánovali, že takzvaný „monsterproces“ s desiatimi vybranými rehoľníkmi musí byť uskutočnený ešte pred plánovanou akciou „K“, zameranou na likvidáciu kláštorov. Proces bol pripravovaný do posledných detailov v kanceláriách komunistických pohlavárov a mal byť propagandisticky využitý ako zdôvodnenie pripravovanej likvidačnej akcie proti rehoľníkom. Medzi desiatimi „vyvolenými“ rehoľníkmi boli aj o. Mastiliak, ako jediný Slovák a gréckokatolík, ktorého Štátna bezpečnosť zatkla 14. marca 1950. Vo vyšetrovacej väzbe boli proti nemu použité protizákonné metódy. Vo vykonštruovanom procese, ktorý sa konal v dňoch 31. marca až 5. apríla 1950, mu bol štátnym prokurátorom navrhnutý trest smrti. Štátny súd v Prahe ho napokon odsúdil za špionáž a vlastizradu na doživotné väzenie, konfiškáciu celého majetku, peňažný trest vo výške 50 tisíc korún a stratu čestných občianskych práv na 10 rokov. Nasledovalo väznenie na Mírove, vo Valdiciach a v Leopoldove, ktoré znášal statočne. Vo väzení sa stretol takmer so všetkými vtedajšími katolíckymi biskupmi, prenasledovanými politikmi a predstaviteľmi verejného života. Takmer štyri mesiace prežil v spoločnej cele aj s neskorším prezidentom ČSSR Gustávom Husákom, čo neskôr veľmi pomohlo pri obnove gréckokatolíckej cirkvi. Po amnestii bol napokon 9. mája 1965 prepustený.

Žil v Prešove a do roku 1969 pracoval v civilnom zamestnaní. V rokoch 1968 – 1981 bol protoigumenom Michalovskej viceprovincie redemptoristov. Zaslúžil sa aj o obnovu Gréckokatolíckej cirkvi a preklady liturgických textov do slovenčiny. Tajne u neho vyštudovalo viac ako 30 rehoľných a eparchiálnych kňazov, bol ormátorom a spovedníkom rehoľných sestier a laikov. Stále bol pod kontrolou Štátnej bezpečnosti, ktorá ho považovala „za “šedú eminenciu“ gréckokatolíckeho biskupského úradu v Prešove s obrovským vplyvom na ordinára Hirku, ktorému robí poradcu“. Ťažiskom jeho práce bola „aktivizácia nelegálnej cirkvi a laického apoštolátu“.

Ešte pred rokom 1950 publikoval v časopisoch (napr. Hlídka, Apostolát sv. Cyrila a Metoděje, Misionár, Acta Academiae Velehradensis), vyšli mu aj knihy (napr. K základům katolického unionismu) či poézia (Žalmy duše). Už vtedy používal pseudonym Ivan Marianov, ku ktorému sa po roku 1968, keď nemohol publikovať pod vlastným menom, hlavne ako autor viac ako 100 prekladov šírených ako samizdaty, veľmi rád vrátil. Jeho záber bol veľmi široký. Venoval sa liturgii, duchovnosti, histórii kongregácie, unionizmu a ekumenizmu, hagiografii, ekleziológii či filozofii.

O. Ivan bol veľkým mariánskym ctiteľom. Často žartovne hovorieval: „Držím sa Matky Božej a dvoch palíc,“ pretože pri chôdzi musel v posledných rokoch života používať palice. Mariánsku úctu odporúčal aj každému, kto ho navštevoval (rehoľníci, kňazi, laici) kvôli spovedi a duchovnému vedeniu, a neraz končil rozhovor slovami: „Len sa držte Matky Božej a všetko bude dobré.“ Svojou duchovnosťou mu učarila aj sv. Terezka z Lisieux. Často opakoval slová: „Všetko, čo mám, je na jej príhovor, jej som vďačný za všetko.“ Preložil do slovenčiny všetku jemu dostupnú literatúru o tejto svätici a snažil sa o to, aby ju pápež vyhlásil za Cirkevnú učiteľku, čoho sa však už nedožil.

Ján Ivan Mastiliak zomrel 18. septembra 1989 v Prešove. Pohrebné obrady sa uskutočnili 22. septembra v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa a vykonal ich vtedajší Ordinár prešovskej gréckokatolíckej eparchie o. Ján Hirka. Pochovaný bol na verejnom cintoríne v Michalovciach.

Dňa 31. januára 2015 metropolita Ján oficiálne otvoril archieparchiálny proces o živote, hrdinských čnostiach, o povesti svätosti a znameniach tohto Božieho sluhu.

Na pohrebe Jána Ivana Mastiliaka v prešovskej katedrále ordinár Ján Hirka v príhovore okrem iného povedal:

„Otec ThDr. Ján Mastiliak ako veriaci človek miloval Pána Boha z celého svojho ducha. Pre svoju veľkú erudíciu, intelektuálnu jemnosť a svoj zmysel pre realitu sa stal autoritou medzi teológmi svojej doby. Jeho znalosť Svätého písma a svedectiev tradície mu umožnili ľahko prekladať pravdy viery do jasnej, priamej a presvedčivej reči. (…)

Slúžil cirkvi i v čase plnej tmy. Trpel s cirkvou a pre cirkev, miloval cirkev bez výhrady a celkom sa jej z celého srdca daroval. Je Božím mužom a len Božím a za túto cenu mohol hlásať Božie skutky a prinášať dušiam slobodu.

Ak je nám dovolené skúmať dno srdca tohto muža, takého plachého a vždy veľmi skromného, ktorý vyhýbal uznaniu a sláve a ktorý občas túžil po väčšej láske, potom odhalíme v ňom celkovú nezištnosť a toto ho viedlo k tomu, že vedel počúvať druhých a uznávať všetko, čo bolo v ich živote a zmýšľaní kladné. Pre svoju nenáročnosť si vždy zachoval pokoj srdca. Nikdy mu nenapadla myšlienka niekoho uraziť. Mal veľkú úctu k svojím blížnym. V škole utrpenia a modlitby sa naučil, aby bol čo najláskavejší, najjemnejší a najzhovievavejší. Hĺbka jeho pokoja vo chvíli, keď bol chorobou prinútený obmedzovať, ba aj prerušiť svoju prácu.

Oslávil svoje 55-ročné kňazské a 60-ročné rehoľné jubileum.

Dva dni pred svojou smrťou, netušiac, že sú to posledné dni života na zemi, povedal: «Som plný vďaky Pánu Bohu, pretože to, čo mi dal v živote, sú samé radosti. Pán sám mi povie, ako mu mám v budúcnosti slúžiť. Chcem verne slúžiť našej ťažko skúšanej cirkvi, diecéze, ale i celej Katolíckej cirkvi.»

A Pán ukázal svojmu vernému služobníkovi, čo od neho žiada. Prijal ho do svojej večnosti.“

Atanáz Daniel Mandzák, CSsR