1831 - Roľnícke cholerové povstanie

K najvýznamnejším udalostiam starších dejín Vranova patrí východoslovenské roľnícke povstanie roku 1831. Z celej vtedajšej Zemplínskej stolice malo povstanie najdramatickejší priebeh práve vo vranovsko – zámutovskej oblasti. Vypuknutie povstania podnietila neúroda v roku 1830, hlad, bieda a epiedémia cholery.

Signál k začatiu povstania vo vranovsko – zámutovskej oblasti vyšiel zo Zámutova. Po prepadnutí zámutovského kaštieľa odobrala sa skupina povstalcov do Merníka, kde došlo k najväčšiemu krviprelievaniu. Po spoločnej porade sa skupiny z Merníka a Čaklova obrátili proti Vranovu. Povstalci v meste rabovali zemianske domy, židovské obchody a neušetrili ani kaštieľ. Keďže priamym popudom k sedliackej rebélii boli správy o tom, že páni sypú prášky do studní, aby otrávili poddaný ľud, povstalci zdemolovali jedinú vranovskú lekáreň vybavenú vzácnymi viedenskými nádobami a českým sklom.

Povstalci nemali jednotné vedenie a ani koordináciu. Na ich čelo sa postavili miestni vodcovia – richtári Michal Pavúk z Nižného Žipova, Ján Gajdoš z Markoviec, Michal Štefanov z Falkušoviec, Ľudovít Hanza z Jastrabia a iní, alebo chudobní zemania Peter Tašnády z Malých Raškoviec, Ladislav Kováč z Budkoviec, Ján Vali z Kopčian. Zemania sa zrejme usilovali využiť nespokojnost poddaných v rámci vlastnej povstaleckej akcie.

Časť povstalcov sa po týchto udalostiach vo Vranove pohla do Majeroviec, kde sa v tom čase ukrývali vranovský doktor a lekárnik. Posledné akcie povstalcov v okolí Vranova prebiehali už v čase, keď do Vranova, Soli a Zmutova začali prichádzať prvé vojenské jednotky. Vojsko povstanie potlačilo, hlavných pôvodcov vzbúr pochytalo a uvrhlo do grófskych pivníc vo Vranove. Na smrť obesením bolo odsúdených a popravených 41 povstalcov. Po potlačení povstania zasadali štatariálne súdy a tie do 8. novembra 1831 (keď panovník zakázal ďalšie represie) popravili 119 osôb,  okolo 4 000 bolo odsúdených na palicovanie a väzenie.

Pamätníky

8. septembra 2006 postavením troch drevených krížov na kopci Bila hura vo Vranove nad Topľou vyvrcholili oslavy 175. výročia Východoslovenského roľníckeho povstania a 37. ročníka Hornozemplínskych osvetových slávností.

Vyše dvojmetrové kríže symbolizujú utrpenie tamojšieho ľudu v čase tzv. cholerového povstania, ktoré si vyžiadalo tisícky ľudských obetí. Ich počty sa podľa viacerých historikov rôznia. "Kríže, ktoré vysvätili vranovskí farári, sú venované aj pamiatke troch obesením popravených richtárov z obcí Merník, Komárany a Juskova Voľa.“

Dňa 10. septembra 1831 na šibenici „povišej drahi jak še od Vranova ku Šedliskom idze“ obesili baču Monigaša z Michalka. Na tomto mieste postavili občania o dva roky kamenný kríž.

V nedeľu 19. júna /2005/ popoludní bol slávnostne odhalený znovuzrekonštruovaný kríž v Lesíku 1. mája, ktorý postavili nad Vranovom v roku 1833 na pamiatku popravených richtárov po cholerovom sedliackom povstaní na východe Slovenska. Do ďalších rokov požehnal tomuto mennému krížu otec Martin za účasti stovky prítomných Vranovčanov a členov sokolského hnutia.

Priebeh udalostí vo Vechci

Do povstania sa zapojili aj obyvatelia Vechca. K večeru 5. augusta 1831 sa chystali vodcovia vzbury vo Vranovskom okrese prepadnúť pánov vo Vechci a znova zaháňajú ľudí vidlami a hrozbami trestom smrti. Na ceste k Vechcu sa však dozvedeli, že páni z Vechca idú proti nim ozbrojení, načo sa spojení vzbúrenci z Rudľova a Zámutova v domnení, že ide proti nim aj vojsko, obrátili nocovať do Soli, odkiaľ sa ráno chceli vybrať do Čaklova a až odtiaľ spojenými silami na Vechec. Páni z Vechca boli varovaní utekajúcim Klobušickým, preto výpad očakávali a prichystali sa naň. Vzbura sedliakov sa nevyhla ani Vechcu. Očakávali pomoc zo susedných dedín, keď pomoc neprichádzala, domáci vzbúrenci, čakajúci na ňu márne na konci dediny, rozhodli sa nakoniec konať samostatne. 

Vo Vechci istý Ján Pastorok už niekoľko dní predtým sa vyhrážal, že zviaže do kozla všetkých pánov a židov, ak len jediný ďalší človek zomrie. Ján Pastorok po dopočutí sa o zámutovských udalostiach, šiel tam a dohovoril sa s tamojšími vzbúrencami o spoločnom postupe. Na to sa vrátil domov (do Vechca) a ešte tej istej noci, za pomoci svojho spoločníka Jána Dicáka, vzbúril obec proti pánom jednak travičskou legendou, jednak uisťovaním, že Zámutovčania im prídu na pomoc, a hrozbami, že ak nepôjdu s ostatnými, zapália im dedinu na všetkých štyroch koncoch. Týmto spôsobom sa im podarilo zohnať celú dedinu. Židov pod zámienkou, že spolu s pánmi trávia ľud, dali ihneď pochytať. Ľudia sa zhromaždili na konci dediny smerom k Zámutovu, čakajúc na sľúbenú posilu. Posila ako už vieme, neprišla. Vzbúrenci, posmelení odkazom Volencov, sa vydávajú sami proti pánom. Ich hnev sa mohol obrátiť už len proti ich prázdnym príbytkom. Páni totiž, ktorí sa medzitým dopočuli o zámutovských udalostiach a videli prípravy svojich vlastných poddaných, utiekli už predtým z dediny. 

Po skončení pustošenia vo Vechci Pastorok, mávajúc sekerou nad hlavou, ženie obyvateľov, aby sa pridali k ostatným vzbúrencom a spolu s nimi sa zúčastnili na kynožení pánov v okolí. Vzburu prerušil až zásah vojenskej jednotky, ktorá mala veľkú prevahu nad povstalcami, postupne obsadili všetky dediny a na niektorých miestach streľbou celkom rozohnali menšie skupiny povstalcov. Vodcov a hlavných účastníkov povstania pochytali a postavili pred štatariálny súd, ktorý zasadol vo viacerých obciach. 

Od konca augusta do začiatku októbra štatariálne súdy zasadli vo Vranove, v Čičave, v Hlinnom a v Žipove nad 73 obžalovanými, spomedzi ktorých bolo 41 odsúdených na trest smrti obesením. Poprava bola vykonaná po troch hodinách po vynesení rozsudku. Z účastníkov vzbúr vo Vechci sú 3. októbra súdení a 5. októbra popravení dvaja vodcovia Ján Pastorok a Ján Dicák. Čo sa týka vyrabovania kostola nemáme zachované žiadne správy. Vieme, že v obci bol nový kostol z r. 1820. Kňaza vtedy obec nemala, lebo spadala excurendo pod farnosť Sačurov.