1506 - Osídlenie a demografický vývoj

Tkz. Vyšný koniec Vranova vznikol oproti františkánskemu kláštoru v 15. storočí a jeho prví obyvatelia mohli využívať práva mestečka až jeho udelením v roku 1506. Šľachtic Štefan z Rozhanoviec tým podporil neskoršie osídľovanie tejto časti.

V 16. storočí bolo vo Vranove 93 domácností z nich 35 želiarov/sluhov, z ktorých časť nemala ani vlastné domy. Vo Vranove bolo teda okolo 80 obývaných domov, v ktorých bývalo do 500 obyvateľov. Tento počet v roku 1600 prudko klesol na 24 obývaných domov pravdepodobne vplyvom požiaru, alebo epidémie. Za 36 rokov sa počet domov a obyvateľov zdvojnásobil. V roku 1636 počet domov vo Vranove stúpol na 90 a počet obyvateľov na 900. V 17. storočí už Vranov patril k najrozvinutejším mestečkám v Zemplínskej stolici.

Už v roku 1698, bezprostredne po vyhnaní Turkov, sa cisár Leopold pokúsil zorganizovať sčítanie ľudu na účely zdanenia Židov. Nepodarilo sa mu to, pretože aristokracia nebola príliš nadšená myšlienkou, že „ich“ Židia by mali byť tiež zaťažení kráľovskými daňami. Prvé oficiálne sčítanie obyvateľstva sa teda uskutočnilo až v rokoch 1785 − 1787.

Obyvateľstvo

Mestské obyvateľstvo vo Vranove sa venovalo predovšetkým remeslám, obchodu a roľníctvu. Už zo začiatku 16. storočia máme údaje o existencii Artikul vranovských krajčírov z roku 1569 a spoločného cechu majstrov 1570. V tomto období mali pravdepodobne svoj cech aj mäsiari. Poslednou cechovou organizáciou vranovských remeselníkov bol čižmársky cech, založený roku 1725. Cech-stavovská organizácia združujúca majstrov jedného alebo viacerých remesiel. Cechy ako záujmové organizácie remeselníkov sledovali ich hospodárske a sociálne záujmy. Kontrolovali ceny, kvalitu, množstvo produkovaných výrobkov, pracovný čas, mzdy tovarišov, počet majstrov (t. j. dielní), prijímali a po vyučení prepúšťali učňov, prideľovali vandrovných tovarišov jednotlivým majstrom. Zabezpečovali spoločensko-hospodársku rovnosť medzi majstrami. Členovia cechu zachovávali zásady cechovej solidarity, zabezpečovali pochovávanie členov, podporovali vdovy a siroty majstrov, chorých a starých majstrov. Na čele cechu stál cechmajster. Spoločné schôdze cechu sa konali štvrťročne. Na ich začiatku sa otvárala a na konci zatvárala cechová truhlica, v ktorej boli uložené cechové artikuly, protokoly a iné cechové dokumenty. Symbolmi stavovskej a profesijnej spolupatričnosti členov cechu boli cechové insígnie, používané pri cechových obradoch.

Dôvodom zániku cechov a ich úpadku boli vonkajšie a vnútorné vplyvy, ktoré boli typické aj pre cechy a cechy Rozsnyó. Z vonkajších vplyvov možno predovšetkým spomenúť vznik a rozvoj manufaktúr, ako aj rozvoj továrenskej výroby vôbec. Vo väčšine výrobných sektorov boli na obsluhu strojov a zariadení namiesto človeka použité iné sily, využívajúc energiu vyrobenú palivom a zavádzali deľbu práce.