1942 - Deportácie židovského obyvateľstva

Čo predchádzalo deportáciám?

Počiatočná príprava deportácií v okrese začala evidenciou Židov. Dňa 12. februára 1942 nariadilo ministerstvo vnútra vykonať Súpis Židov na celom území Slovenska. Evidencia Židov pozostávala zo všeobecnej evidencie a evidencie práceschopných Židov. Na základe týchto pokynov sa mal vyhotoviť zoznam A, B, C. Súpis Židov sa mal previesť naraz a bezpodmienečne mal byť skončený 6. marca 1942. Podľa tejto evidencie bolo na území Slovenska podrobne spísaných vyše 89 tisíc osôb. Následne v nadväznosti na tento súpis, dňa 21. februára 1942 ustanovilo Prezídium ministerstva vnútra výnosom číslo 14-D4-510/1-1942 vykonanie prezentácie všetkých práceschopných a práceneschopných Židov mužského a ženského pohlavia od 16 do 45 rokov. Prípravy na akciu „Dávid“ prebiehali veľmi rafinovane. Aby sa Židia nemohli vyhnúť evidencii, bola im už 25. februára 1942 obmedzená možnosť sťahovať sa z obce (mesta) ich terajšieho bydliska. 

Ďalšie nariadenia schválené ministerstvom vnútra sa týkali zväčšenia židovských hviezd z pôvodných 6,5 cm na 10 cm, taktiež od 12. marca 1942 museli byť označované židovské domácnosti. 

Súpis Židov ženského pohlavia sa realizoval 27. februára 1942 v čase od 9.00 do 18.00 hod. Súpisu podliehali vdovy, slobodné a rozvedené ženy vo veku 16 až 45 rokov. Evidenciu vykonávala prezentačná komisia zriadená v sídle tunajšieho okresu, zložená z okresného náčelníka Alexeja Lejka, okresného veliteľa Miestnej organizácie Hlinkovej gardy Eduarda Džatka a obvodného lekára.

Okresný úrad v Medzilaborciach sa do akcie deportovania Židov v jej začiatkoch nezapojil a to z jednoduchého dôvodu. Telefonogram zo 4. novembra 1938 nebol totiž do Medzilaboriec doručený. Okresný úrad o tom podal hlásenie Krajinskému úradu v Bratislave až 15. 11.. Obdobne na tom boli okresné úrady vo Vranove nad Topľou, Trebišove a Giraltovciach (ktoré sa o celej akcii dozvedeli z Okresného úradu v Prešove).1 V týchto okresoch sa akcia začala neskôr.

Zaujímavým je zistenie, že nie všetci Židia sa na prezentáciu dostavili. Svoju neúčasť, samozrejme, ani neospravedlnili. Vpád nemeckých vojsk (Wehrmachtu) do Poľska 1. septembra 1939 pripravil pre celý svet v poradí druhú kataklizmu, kde okrem strachu a neistoty sa „hlavným problémom“ stala „židovská otázka“. Po konferencii vo Wannsee začiatkom roka 1942 nabralo vyriešenie tejto otázky v stredoeurópskom priestore jednoznačný smer v zmysle ich fyzickej likvidácie. Rovnaká situácia zavládla aj na Slovensku. Vznik samostatného slovenského štátu v rozpätí rokov 1939 - 1945 definitívne spečatil osudy obyvateľov Mojžišovej viery. Moc na Slovensku prevzala HSĽS a priestor novovytvorenej Slovenskej republiky prestal byť pre židovskú minoritu bezpečným. 

Prvá etapa deportácií Súpis židovských dievčat a žien prebiehal obdobne. Dňa 27. februára 1942 okresný náčelník Alexej Lejko zaslal ministerstvu vnútra do Bratislavy zoznam, ktorý obsahoval 218 osôb. Dňa 25. marca 1942 niektoré židovské dievčatá a ženy opúšťajú územie Slovenska. Ich „exodus“ sa zapísal do dejín slovenského štátu v podobe prvého židovského transportu, v ktorom boli okrem Vranovčaniek aj dievčatá a ženy z Humenného, Trebišova, Stropkova, Michaloviec, Sabinova, ale aj Starej Ľubovne, Popradu, Spišskej Starej Vsi a Levoče (Tatranská župa). Celkový počet židovských dievčat a žien bol 594. Dňa 21. marca boli z jednotlivých miest prevezené do kasární „pod Gerlachom“ a o štyri dni večer o 20.20 hod. sa transport pohol z popradskej stanice. Slovenské územie vlak opúšťal krátko po 4. hodine ráno 26. marca.

O situácii, aká zavládla v meste, sa dozvedáme zo situačného hlásenia Alexeja Lejka: „Sústreďovanie Židov vyvolalo medzi Židmi veľké rozrušenie... Po vyhotovení a odoslaní zoznamov z prezentácie židovských žien a mužov, kompletizoval sa aj Súpis Židov. Do zoznamov A, B a C boli zapísaní všetci Židia žijúci v okrese. Hoci sa zoznam A vyhotovil dvojmo, zoznam B štvormo a zoznam C trojmo, v spisoch Prezídia ministerstva vnútra tieto zoznamy za okres Vranov nad Topľou chýbajú. Jediným zdrojom informácií sú torzovité hárky Súpisu Židov vyhotovené obvodnými notárskymi úradmi, v ktorých sa nachádzajú Židia z jednotlivých obcí (ako napr. z Čemerného, Dobrej nad Ondavou atď.). Priebeh prvej etapy transportov, až do mája 1942 prebiehal bez legislatívneho podkladu. Snem 15. mája prijatím ústavného zákona č. 68/1942 Sl. z. o vysťahovaní Židov de iure legalizoval deportácie židovského obyvateľstva. Snem však nedal zákonu spätnú platnosť, čím nelegalizoval predchádzajúce vysťahovanie, ktoré sa tak stalo protiústavným. Zákon bol prijatý až potom, keď už bolo (v rozpore s domácimi aj medzinárodnými právnymi normami) od 25. marca 1942 odtransportovaných 38169 spoluobčanov židovskej národnosti. Denník Gardista následne s uspokojením konštatoval:„Hlavné je, že Židia budú vysťahovaní, a že sa to deje zákonnou cestou.“

V týchto neľudských časoch sa našlo vo Vranove nad Topľou aj zopár jednotlivcov, ktorí sa snažili o záchranu židovských spoluobčanov. Na určitý čas uchránila pred deportáciou Arnošta Göröga pani Dobišová, Gejza Kornfeld žil na falošné papiere pána Kužmu a vďaka výdatnej pomoci vdp. Kolomana Líšku bolo od deportácií uchránených 38 Židov, ktorí boli prekrstení na evanjelickú vieru a.v. Po vojne získal evanjelický farár Koloman Líška za tento ušľachtilý čin spolu s bratom ocenenie „Spravodlivý medzi národmi“ a neskôr aj ocenenie „Cena mesta Vranov nad Topľou“. Výdatnú pomoc poskytli aj predstavení z ďalších konfesií, konkrétne z gréckokatolíckej cirkvi a rímskokatolíckej cirkvi .

V dôsledku medzinárodných aj vnútropolitických udalostí (bitka o Moskvu a Stalingrad, dnešný Volgograd, protesty Vatikánu a domácich vysokých cirkevných funkcionárov) boli deportácie 20. októbra 1942 zastavené.

Na základe situačných správ z Vranovského okresu z mája 1944 sa dozvedáme, že väčšina Židov bola evakuovaná a zostali tu len lekári, lekárnici a tí, ktorí žili v zmiešanom manželstve.

Žlté legitimácie

V čase súpisu Židov bol Arpád Trenk, nar. 2.8.1913 vo Vranove majiteľom žltej legitimácie, prekrstený na gr.kat vieru-pracoval ako zubný technik u Viktora Prešovského. Ostatní členovia rodiny: Samuel Trenk, nar. 12.4.1883 v poľskom Sanoku, Antónia Trenková, rod. Rozenbaunová, nar.1.7.1890 v Sanoku, Viera Trenková, nar. 30.6.1929 vo Vranove, Tibor Trenk, nar.12.6.1933 vo Vranove a Zoltán Trenk, nar.8.5.1926 vo Vranove.

Všetci boli deportovaní do koncentračného tábora.

Vo Vranove bolo 38 vlastníkov žltej legitimácie. Boli to hospodársky dôležití zamestnanci.

Sústreďovací tábor v Čemernom

Bol na druhej strane Tople. Neboli tam žiadne budovy len prázdne priestranstvo. Do toho priestoru boli nahnaní ľudia. V noci vychádzali nákladné vlaky, do ktorých tých ľudí nakadali. Naložili ich do vagónov a išli preč. Celý priestor bol ohradený plotom. V tábore bol nárek, neistota a strach. Do tábora nikoho nevpustili. Celý tábor strážili desiati gardisti. Privádzali ľudí z dedín. Kričali, vrešťali... Proste vedeli, že to majú posledné. Do Čemerného ich privážali po desať, dvanásť, pohromade.... Neboli spútaní, len pohromade boli. Privážai ich na konských povozoch. To, že išlo o ľudí z dedín bolo vidieť podľa oblečenia. Židia mali označené žlté pásky na ruke a žltú hviezdu. Všetci museli byť takto označení.

Vo Vranove židia nesmeli chodiť po ľavej strane. Mohli sa prechádzať len od kina až po kostol.

Mesto označilo nálepkami na verejnosti všetky zákazy a príkazy.

Gardisti

Hlinkové gardy, ktoré ich tam strážili, boli niekde zo západného Slovenska, lebo ste počuli, že hovoria tvrdo so západným prízvukom. Naši príslušníci Hlinkovej gardy išli inde. Vranovskí išli do Čadce, do Kubína. Rozosielali ich, kvôli tomu, aby nemali spojenie, aby nemali s niekým styk, styk s miestnymi ľuďmi, kde pôsobili....

Boli sprostí... Kontrolovali všetko. Všetko im zavadzalo. Boli čierni a boli zelení. Zelení patrili pod POHG. Pohotovostné oddiely. A čierni patrili pod gardu. Zelení mali zelené uniformy, robené podľa vzoru SS. Aha. Každý z nich mal pištoľ. Zelení mali väčšiu dôveru medzi veliteľmi.Boli nafúkaní, namyslení a spupní.

A kto boli gardisti vo Vranove? Väčšinou boli remeselníci, sem tam bol nejaký robotník, zloženie bolo rôzne. Dajaký robotník a väčšinou remeselníci a úradníci. A učitelia. Na pohrebe doktora Džatka, veliteľa HG ich bolo deväťdesiat čiernych a päťdesiat zelených. Na pohrebe bol prítomný aj Tuka. Ich úlohou bola strážna služba a špicľovanie. Chodili po uliciach a robili poriadok.

...

Napríklad jeden doktor práv otrávil ženu aj seba. Keď pre neho pišli, tak ho našli mŕtveho. Už predtým muselo vedieť, čo im hrozí.5

...

Do Čemerného priviezli tisícsedem židov. Tam bolo uhľové skladište, a tam tých ľudí všetkých priniesli, malé, veľké, deti, staré... starí Všetkých vyviezli do vyhladzovacieho tábora, z ktorého sa už nevrátili. Vrátilo sa ich celkovo stodvadsať.

...

Ďalší prípad bol tu... v sobotu domov išli židia zo synagógy. Nemci boli opití. Jeden nemecký vojak ťahal slečnu od dospelého muža a on ako otec ju chránil. Nemec vytiahol pištoľ a zastrelil ho. Zastrelil ho rovno na chodníku. Dcéra ušla, Marcelka ušla preč z domu. Ľudia ju schovali. Povedala, že otca a matku zastrelili. Boli to advokáti...Jedna Vranovčanka ju stretla v Prahe. A ona jej povedala. Vrátim sa do Vranova, keď budú po oboch stranách kresťania visieť. A nikdy viac neprišla...

Arizácia židovských podnikov

Pojmom arizácia sa označuje vyvlastnenie a prevod majetku Židov na nežidov ( v dobovej terminológii “árijcov“).

V rokoch 1939 – 1945 sa arizácia dotkla všetkých druhov majetku Židov ( kapitálový majetok, domový majetok, podnikový majetok a pod.) žijúcich na Slovensku.

Vo svojej vrcholnej fáze (od septembra 1940) bola arizácia jedným z hlavných nástrojov ľudáckeho režimu pri "vyraďovaní Židov z hospodárskeho a sociálneho života" na Slovensku.

V oblasti podnikového majetku, ktorého celková hodnota v septembri 1940 predstavovala približne 530 mil. Ks, prešiel arizačný proces od roku 1939 dvoma vývojovými fázami a vyvrcholil v rokoch 1941 – 1942.

Z celkového počtu asi 12 300 podnikov vo vlastníctve Židov bolo práve v rokoch 1941 – 1942 arizovaných viac ako 2 200 podnikov a tento proces bol riadený Ústredným hospodárskym úradom. Viac ako 10 000 podnikov bolo likvidovaných.